MIMI farma

Túto otázku dostávame často. Spoznajte náš príbeh 

Mirka:

Od malička som vyrastala na dedine. Starý otec bol družstevník a aj doma sme mali hospodárstvo. Chovali sme kozy, ovce, prasiatka, zachránenú srnku, sliepky, kačky, zajace, samozrejme aj psy, mačky a myši :) Nevedeli sme, čo je to kupovať v obchode mlieko, mäso, ci vajíčka , pili sme mlieko od susedovej kravy . Záhradka,veľký ovocný sad, domáce lekváre, sirupy, kompóty, výživy…… jaaj, to boli dobrotky . Rôzna medicína z liečivých byliniek nesmela chýbať. Síce sme sa presťahovali, no gazdovský duch sa vo mne nezaprel a v podstate stále sme čosi chovali. Hospodárske aj také bežné,, detské,, zvieratká ako škrečky, močatá, pieskomilov , andulky... Mojou špecialitou boli ešte žaby, kobylky a pavúky :)  Asi nemusím hovoriť, ako z toho mama šalela (haha) a otec sa vždy chytal za hlavu, aký príbytok zas vymyslím a on to bude musieť na mieru vyrobiť. No ale čo by neurobil ocko pre svoju milovanú dcérku? Dodnes je mojím veľkým pomocníkom.

Ďalšou mojou záľubou je les a fascinujúci život rastlín. Hodiny som trávila v lese prechádzkami so psom. Nosila som si domov a sadila lúčne kvietky do môjho divokého záhonu. Všetci krútli hlavami, že sadiť burinu? Až v dospelosti som sa dozvedela, že je to vlastne premakultúra :)))

,,Keď budem veľká, budem mať tiež také svoje malé gazdovstvo,, , hovorila som si často.

Michal:

Pochádzam síce z Košíc a bývali sme na sídlisku kvôli práci rodičov, no obaja rodičia sú z malých dedín. Náš terajší domček je rodným domom mojej starej mamy. Využívali sme ho ako chatu a takmer každý víkend som si užíval detstvo v krásnej opátskej prírode s rovesníkmi. Môžem povedať, že Opátka bola môj druhý domov.

Počas strednej školy som sa dostal ku koňom na ranč, naučil sa jazdiť a všetko okolo koní. Neskôr som si založil jazdecký klub a s priateľmi westernové mestečko. Venovali sme sa hlavne deťom (jazdenie, starostlivosť o zvieratká, letné tábory) a pohrával som sa s myšlienkou vybudovať v Opátke gazdovský dvor so zameraním na agroturistiku a chov domácich zvierat....Toto ale bolo iba vo voľnom čase, inak som robil dosť stresujúcu prácu , ktorá ma ani nebvavila, no trebalo zarábať.

Spolu:

A pred pár rokmi sme sa stretli takí dvaja blázni s rovnakými záľubami a plníme si svoje detské sny. Bývame skromne v malej krásnej 200-ročnej chalúpke. Kamenné múry, drevená podlaha, drevený strop a ako tepelná izolácia iba seno na povale. No povieme vám, tí ľudia kedysi vedeli, prečo takto stavali. Ticho, dobrá energia, v zime teplo, v lete chladno, dom dýcha. Chováme si zvieratká, pestujeme zeleninku a bylinky. Snažíme sa dať aj svojim deťom rovnaké zábavné a zdravé detstvo ako sme mali my.  Nie je to ľahké. Chce to veľa driny, pokory a vedieť sa tešiť aj z mála, ale výsledok stojí za to.

Farmu sa nám síce podarilo založiť, no ešte nám akosi stále niečo chýbalo k dokonalosti a súladu s prírodou. Len tak náhodou sme si všimli, že sa nám v ovocnom sade velmi nerodí ovocie. Od susedov sme sa potom medzi rečou dozvedeli, že kedysi tu boli takmer v každom dvore včely. Posledný včelár však zomrel už dávno a odvtedy to tu ide dolu vodou. Včely majú totiž dolet 5 km, no najbližšie boli až na 10km. Hoci som alergik (Mirka) a bola som trošku neistá, rozhodli sme sa správne.

Kto nevčelári, možno si ani nevie predstaviť. Chodíme po dedine a sledujeme každý kvietok, že: ,,Aha, naša včielka“ . Neujde nám žiadna kvitnúca rastlina či strom. Tešíme sa, že včielky budú mať hostinu, obyvatelia úrodu a my chutný med. Proste obrovská zmena. Príroda zrazu žije!

 Zároveň nás očarilo množstvo iných skvelých a zaujímavých včelích produktov. Hlavne včelí vosk , aké krásne a užitočné veci sa z neho dajú vyrobiť. Vyskúšali sme sviečky aj voskované obrúsky a láska na prvý pohľad, čo nám začalo spod rúk vychádzať.

Zažite tieto krásne pocity aj VY . Stačí k tomu málo, len skočiť k nám na návštevu. Tešíme sa možno práve na TEBA